Denní dlaci- Julieanne

Autor: Zuzana Botková | 28.9.2011 o 21:18 | (upravené 1.10.2011 o 21:22) Karma článku: 1,19 | Prečítané:  229x

Preberiem sa na vlastné odgrgnutie a následný smrad. Nekvalitné víno, borovička, hostinského podpultová pálenka a pivo na smäd. A opäť raz si skoro všetko pamätám. Jediné čo mi nesedí je mäkkosť mojej postele. Viem že som líhala s tým kočišom od Fritvoldu do komory v krčme a nie u seba. Pracne si podopriem hlavu aby mi kyselina netiekla do hrdla. -Vieš čo k tebe cíti moje ľudské ja...- Rozpoznám hlas mojej družky v boji. -A ty vieš čo cíti moje ľudské ja k tvojmu zvieraciemu?- Odvrknem skôr ako začne prednášku o mojom postoji k životu. Periférne zazriem ako sebou mykne. Máme medzi sebou dobré vzťahy. Ale keď už presahujú jej city ku mne, viem presne kam udrieť.

-Bolí ma to, keď sa takto ničíš... A to dobrovoľne. Máš na viac ako len loziť do komory s neznámymi vlasáčmi.- Na jej mladom čele zazriem navretú žilu. Tak bola to ona. Zas mi strážila chrbát. Presne ako verný pes. –Tento bol šikovný.- Odvrknem  a s hlavou v dlaniach sa posadím na posteľ. Ten svet sa tak nepríjemne krúti. Podvedome hľadám tie železné klince, ktoré cítim v spánkoch.

-Šikovný, ale už je preč. Bol preč hneď po... Potom. Nevadí ti, že zo seba robíš...- Druhý krát sa zasekne vo vete a ja mám opäť raz potvrdené ako moc osobne ma berie.

-Nie nevadí mi, že zo seba robím fľandru. Spokojná? Ale keby sa chcem usadiť so ženou, budeš tá ktorá sa to dozvie.- Zhrniem svoju orientáciu z trucu a prudko vstanem. Ruku opriem o stenu, čím zakryjem kolísanie. Pohľadom klesnem na polonahé nohy. Ona ma aj prezliekla. To si nemohla odpustiť. Cítim sa zneužito. –Že som si nezvykla..- utrúsim viac menej pre seba a voľnou rukou stiahnem zo seba priesvitnú košieľku. Veď nech sa pozrie. Nech trpí. Ja trpím jej stavy stále. Nahá sa dotackám za svoju posteľ a hodím sa ležérne do kovovej vane s nachystanou horúcou vodou. Vlny sa s člapotom rozlejú po drevenej podlahe a ja klesám.

-Ty vieš že ťa milujem!- Zakričím pred úplným ponorením. A je mi jedno. Je mi jedno, čo spraví čo si pomyslí. Je mi jedno, že rozčúlene vyletí z mojej spálne a rozplače sa v podkroví. Ja som ju k tomuto nenútila. Ruky priložím ku slabinám a jednoduchým kúzlom zabezpečím, aby moja nočná zábavka nezanechala stopy na celý život. Ej veru tento bol šikovný.

Krehkými rukami objíma vajíčka a roztraseným pohybom ich rozbíja o smaltovanú misku.

-Ty vieš, že ťa milujem!- Napodobňuje hlas Bezmennej až sa trasie a s nechuťou hádže bielkožĺtky do nádoby. Napnutá smotanová pleť od ramien posiata jazvami z boja krásne odráža slnečné ľúče. Schiľuje sa k obedu. Nik, kto by Julieanne nevidel v akcii by nepovedal, že v kuchyni varí Denný dlak. Blonďavé kadere tvrdých vlasov jej hladia ramená a miestami sa zdá, že odrážajú jej vnútorný hnev. Pripadá si oddaná a nie hlúpa! Ale je nedocenená! Čo tu robí? Miluje ju. Nevie sa odosobniť a odísť. Nevie ju ani roztrhať v spánku a to vždy má také nutkanie v podbrušku, keď z nej zhadzuje jej chvíľkových chlapov a nesie ju domov. Toleruje jej to. Vie prečo to Bezmenná robí. Ale prečo už jedenásť rokov? Unesená myšlienkami šľahne vajíčko o kvapku silnejšie ako mala pôvodne v úmysloch. Škrupina sa zosunie k žĺtkam.

-Sakra aj s prácou!- Zaryje nechty, pomaly pazúre do stola ako už pár krát predtým a jemne zakňučí. Vždy keď sa zlostí na Bezmennú spúšťa tým nevoľky transformáciu do svojej zvieracej podoby. O to horšie je, keď sa to deje cez deň. Ako Denný dlak je poháňaná k lovu práve cez deň. Vybehnúť do lesa a loviť. Ukazovať žiarivú priam zlatistú srst slnku a zavíjať šťastím zvieraťa. Požrať prasce a sliepky susedov. Ba zatúlané decko z domova. Julieanne rozčúlená sama na seba za tieto myšlienky udrie do stola a vyleje na seba vajíčka.

-Čo to preboha robíš!- Zrevem hneď ako zbehnem na rámus dole po schodoch. Julianne v strede kuchyňe poliata vajíčkami v strede transformácie. Opäť raz domáca idylka v sobotu pred obedom. Priskočím k nej pohotovo pričom strácam uterák z vlasov. Studené hadie pramene mi pohladia chrbát a ja ju kŕčovito schmatnem za pysk. Stojím za ňou a pravou rukou zvieram zo spodu silnejšiu sánku a tlačím nahor k lebke. Palcom tlačím na čumák a nútim ju reagovať na moje ťahy. Ľavou rukou ju udieram po lebke, z ktorej opadali jej vlasy a vyrástla zlatisto biela srsť.

-Okamžite sa preber! Okamžite sa sem vráť, lebo ťa zavriem do pivnice. Okovy! Spomínaš? Vieš že ťa premôžem i sama... Ale!- Zbadala som jej strach v jantárových zreničkách. Ešte stále ma počúva. Nie je lepšieho zistenia.

-Vieš čo sa deje ak sa neustrážiš! Vieš to!- Prudko so mnou trhne ten zver, ktorého v sebe živí a vrazí so mnou do rohu masívneho stola, ktorým mi div, že nevyrazí dych. To nemôže takto fungovať ďalej.

-Dávam ti poslednú možnosť!- Chrčím jej do uší. Viac nezvládzem. Úder do chrbta sa jej vydaril. –Ak to nespravíš budem sa vláčiť po vonku, zatiaľ čo ty budeš zamknutá dole! Budem chodiť za chlapmi a striedať ich! A budem ti to chodiť rozprávať do detailov! Počuješ? Prestaň, lebo ťa zamknem!- Zakričím na pokraji zúfalstva. Julianne je na konci premeny, čo znamená, že ju objímam nohami okolo ramien a rukami ledva okolo hlavy. Je to obrovská obluda vyvalená na chrbte v mojej kuchyni. Rozochvené svaly z rannej opice toho moc neudržia a ak použijem mágiu pre ňu to značí jediné. Domáce vezenie a to najväčšieho rázu.

 

( prvý diel: http://zuzanabotkova.blog.sme.sk/c/273149/Denni-Dlaci-Mrtva-Novicka.html )

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálny zákrok

Ak by mali policajti kvalitnú výbavu, počet incidentov by klesol, tvrdí policajný odborár MARIÁN MAGDOŠKO.

DOMOV

Kaliňák nepovažuje sotenie ženy za podstatné, nová ombudsmanka to skúma

Policajný prezident Tibor Gašpar chce zlepšiť psychickú prípravu policajtov.

KOMENTÁRE

Dni Islamského štátu sú takmer spočítané, ale teror v Európe nezmizne

Radikálni bojovníci sa vracajú do Európy.


Už ste čítali?