Denní dlaci- Julieanne

Autor: Zuzana Botková | 28.9.2011 o 21:18 | (upravené 1.10.2011 o 21:22) Karma článku: 1,19 | Prečítané:  219x

Preberiem sa na vlastné odgrgnutie a následný smrad. Nekvalitné víno, borovička, hostinského podpultová pálenka a pivo na smäd. A opäť raz si skoro všetko pamätám. Jediné čo mi nesedí je mäkkosť mojej postele. Viem že som líhala s tým kočišom od Fritvoldu do komory v krčme a nie u seba. Pracne si podopriem hlavu aby mi kyselina netiekla do hrdla. -Vieš čo k tebe cíti moje ľudské ja...- Rozpoznám hlas mojej družky v boji. -A ty vieš čo cíti moje ľudské ja k tvojmu zvieraciemu?- Odvrknem skôr ako začne prednášku o mojom postoji k životu. Periférne zazriem ako sebou mykne. Máme medzi sebou dobré vzťahy. Ale keď už presahujú jej city ku mne, viem presne kam udrieť.

-Bolí ma to, keď sa takto ničíš... A to dobrovoľne. Máš na viac ako len loziť do komory s neznámymi vlasáčmi.- Na jej mladom čele zazriem navretú žilu. Tak bola to ona. Zas mi strážila chrbát. Presne ako verný pes. –Tento bol šikovný.- Odvrknem  a s hlavou v dlaniach sa posadím na posteľ. Ten svet sa tak nepríjemne krúti. Podvedome hľadám tie železné klince, ktoré cítim v spánkoch.

-Šikovný, ale už je preč. Bol preč hneď po... Potom. Nevadí ti, že zo seba robíš...- Druhý krát sa zasekne vo vete a ja mám opäť raz potvrdené ako moc osobne ma berie.

-Nie nevadí mi, že zo seba robím fľandru. Spokojná? Ale keby sa chcem usadiť so ženou, budeš tá ktorá sa to dozvie.- Zhrniem svoju orientáciu z trucu a prudko vstanem. Ruku opriem o stenu, čím zakryjem kolísanie. Pohľadom klesnem na polonahé nohy. Ona ma aj prezliekla. To si nemohla odpustiť. Cítim sa zneužito. –Že som si nezvykla..- utrúsim viac menej pre seba a voľnou rukou stiahnem zo seba priesvitnú košieľku. Veď nech sa pozrie. Nech trpí. Ja trpím jej stavy stále. Nahá sa dotackám za svoju posteľ a hodím sa ležérne do kovovej vane s nachystanou horúcou vodou. Vlny sa s člapotom rozlejú po drevenej podlahe a ja klesám.

-Ty vieš že ťa milujem!- Zakričím pred úplným ponorením. A je mi jedno. Je mi jedno, čo spraví čo si pomyslí. Je mi jedno, že rozčúlene vyletí z mojej spálne a rozplače sa v podkroví. Ja som ju k tomuto nenútila. Ruky priložím ku slabinám a jednoduchým kúzlom zabezpečím, aby moja nočná zábavka nezanechala stopy na celý život. Ej veru tento bol šikovný.

Krehkými rukami objíma vajíčka a roztraseným pohybom ich rozbíja o smaltovanú misku.

-Ty vieš, že ťa milujem!- Napodobňuje hlas Bezmennej až sa trasie a s nechuťou hádže bielkožĺtky do nádoby. Napnutá smotanová pleť od ramien posiata jazvami z boja krásne odráža slnečné ľúče. Schiľuje sa k obedu. Nik, kto by Julieanne nevidel v akcii by nepovedal, že v kuchyni varí Denný dlak. Blonďavé kadere tvrdých vlasov jej hladia ramená a miestami sa zdá, že odrážajú jej vnútorný hnev. Pripadá si oddaná a nie hlúpa! Ale je nedocenená! Čo tu robí? Miluje ju. Nevie sa odosobniť a odísť. Nevie ju ani roztrhať v spánku a to vždy má také nutkanie v podbrušku, keď z nej zhadzuje jej chvíľkových chlapov a nesie ju domov. Toleruje jej to. Vie prečo to Bezmenná robí. Ale prečo už jedenásť rokov? Unesená myšlienkami šľahne vajíčko o kvapku silnejšie ako mala pôvodne v úmysloch. Škrupina sa zosunie k žĺtkam.

-Sakra aj s prácou!- Zaryje nechty, pomaly pazúre do stola ako už pár krát predtým a jemne zakňučí. Vždy keď sa zlostí na Bezmennú spúšťa tým nevoľky transformáciu do svojej zvieracej podoby. O to horšie je, keď sa to deje cez deň. Ako Denný dlak je poháňaná k lovu práve cez deň. Vybehnúť do lesa a loviť. Ukazovať žiarivú priam zlatistú srst slnku a zavíjať šťastím zvieraťa. Požrať prasce a sliepky susedov. Ba zatúlané decko z domova. Julieanne rozčúlená sama na seba za tieto myšlienky udrie do stola a vyleje na seba vajíčka.

-Čo to preboha robíš!- Zrevem hneď ako zbehnem na rámus dole po schodoch. Julianne v strede kuchyňe poliata vajíčkami v strede transformácie. Opäť raz domáca idylka v sobotu pred obedom. Priskočím k nej pohotovo pričom strácam uterák z vlasov. Studené hadie pramene mi pohladia chrbát a ja ju kŕčovito schmatnem za pysk. Stojím za ňou a pravou rukou zvieram zo spodu silnejšiu sánku a tlačím nahor k lebke. Palcom tlačím na čumák a nútim ju reagovať na moje ťahy. Ľavou rukou ju udieram po lebke, z ktorej opadali jej vlasy a vyrástla zlatisto biela srsť.

-Okamžite sa preber! Okamžite sa sem vráť, lebo ťa zavriem do pivnice. Okovy! Spomínaš? Vieš že ťa premôžem i sama... Ale!- Zbadala som jej strach v jantárových zreničkách. Ešte stále ma počúva. Nie je lepšieho zistenia.

-Vieš čo sa deje ak sa neustrážiš! Vieš to!- Prudko so mnou trhne ten zver, ktorého v sebe živí a vrazí so mnou do rohu masívneho stola, ktorým mi div, že nevyrazí dych. To nemôže takto fungovať ďalej.

-Dávam ti poslednú možnosť!- Chrčím jej do uší. Viac nezvládzem. Úder do chrbta sa jej vydaril. –Ak to nespravíš budem sa vláčiť po vonku, zatiaľ čo ty budeš zamknutá dole! Budem chodiť za chlapmi a striedať ich! A budem ti to chodiť rozprávať do detailov! Počuješ? Prestaň, lebo ťa zamknem!- Zakričím na pokraji zúfalstva. Julianne je na konci premeny, čo znamená, že ju objímam nohami okolo ramien a rukami ledva okolo hlavy. Je to obrovská obluda vyvalená na chrbte v mojej kuchyni. Rozochvené svaly z rannej opice toho moc neudržia a ak použijem mágiu pre ňu to značí jediné. Domáce vezenie a to najväčšieho rázu.

 

( prvý diel: http://zuzanabotkova.blog.sme.sk/c/273149/Denni-Dlaci-Mrtva-Novicka.html )

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?