Prižmúr tie oči! Inak ťa dostanú!
Ale ako keď už teraz ich má roztiahnute na celú tvár a behá s nimi po okolí tak rýchlo až ani nevidí. Sú to veru pekné oči. Sýta zelená, bielka podliate krvou od neuveritelného strachu, ktorý stúpa ovzduším cez pot tečúci z nej prúdom. Šatka okolo úst je celá presiaknutá slinami a z druhej strany mrzne na čerstvom vzduchu. Bežala. Ešte keď bola na námestí bežala, ale už nebeží. Stuhnuté nohy ledva prekračujú a stopy, ktoré vytvára sú ako stopy poraneného zvieraťa. Chaotické, nejasné a nečisté. Aby udržala rovnováhu dotýka sa obviazanými rukami stien a nechty zabára do škár medzi tehlami. Prečo len od začiatku neprižmúrila tie oči? Keby tak spraví, trafí dýku do srdca a nepriateľ skoná. Tým pádom nezavolá na ňu celú rodinu a ona prejde skúškou. Avšak od strachu nedokázala prižmúriť a prišla o jedinú zbraň, ktorú mala pri sebe. Najradšej by padla na kolená a plakala. Padla do snehu a umrela plačom. Avšak nemôže, nemôže ukázať Bezmennej slanosť na tvári a slzy. Je to pod úroveň Novicky.
Na rýchlo zažmurká vysušenými očami a na sekundu ich zazrie. Zazrie celé stádo krvilačných beštií striehnucích na okolitých strechách. Srdce sa div, že nezastaví strachom a ona sa opätovne rozbehne cez ulicu. Pohľad upiera napred a očami skáče po nekončiacich múroch domov, hľadajúc škáru, kde by mohla ako myška zaliezť. Racionálne zmyšlanie už nefunguje, inak by vedela, že jediný spôsob záchrany je žmúriť očami a bojovať. Chová sa ako lovená srna. Beží priamo a rýchlo, sem tam zakopne. Jej telo podvedome privrie oči. Patrí to k zakladným reakciám pred pádom na zem. Už nie sú len na strechách. Má pocit, že už pár z nich fučí na päty. Pridáva a začína kričat. Plačlivý krik. Ruky rozhadzuje okolo seba a podlieha maximálnej panike. Dalo by sa čakat, že pre vnútorné tlaky začne plakať samotnú krv. Teraz už nedokáže zažmúriť, ani len keby chcela. Je ich už moc a ona je úplne stratená. Ba čo viac, cíti ich hlad a pokoj. To je zlé znamenie, keď nechajú vyjaviť, čo cítia. Vtedy zvačsa vedia, že budú úspešní. A oni budú, vždy sú.
Sliny im tečú po pyskoch a malá nevidí ako sa rúti mimo ulice, kde ešte svietia lampy. Zalizujú sa, keď ladne skáču zo striech do snehu, ktorý okolo seba rozvíria. A ona sa potkýna o múrik pod snehom, ohradzujúci cestu nad potokom. Spokojne prehrabujú labami, keď schádzajú k vode pozorujúc ako sa jej válajúce telo len tak tak zastaví pri napoli zamrznutom zurčiacom potoku.
Ako krásne svieti jej silueta ožiarená mesačným svitom.
Vypľuje sneh z krvácajúcich úst a zvyšné chumáče chaoticky zotrie z tváre. Zhrozene zazrie Starý most. Proti mesiacu sa črtajú ich telá. Sú tak blízko až vidí paru z ich papúl bez toho aby zažmúrila oči. Posadí sa na päty a stiahne obväzy z rúk, chrániace dlane od mozolov z meča. Veď to už je absolútne zbytočná vec. Pri trhavom výdychu spustí aj tie slzy. Zvačsa, keď nájdu ulovenú Novicku, zostávajú po nej len roznesené šaty, vlasy a kovové zvyšky. Tak nik nenájde kožu so slzami strachu, ktoré jej máčajú tvár. Šatku stiahne z pier a so zatvorenými očami sa vystrie. Z úst jej vychádza modlitba Pána. Modlitba, ktorá popiera pohanské základy jej Rádu. Modlitba tých, ktorí neveria prírode, ktorá ich porodila a tým pádom nad ňou nikdy nemôžu vyhra. Vie, že ako Novicka sklamala. Zdanlivý pokoj, horúca krv prudiaca telom a omámená hlava adrenalínom spôsobujú akúsi agóniu predpovedajúcu smrť. Pružmúri oči a pochopí to náhle teplo. Veď oni si posadali okolo nej ako supy čakajúce pokiaľ zviera samé skoná aby ho mohli zožrať. A ona tak spraví. Pokojne siahne do rišavých kaderí a vytiahne ostrú ihlicu, ktorá im dávala tvar. Vlasy sa po jej tele rozlejú ako topiaca sa meď a ona sa usmeje. Premeria si ich tváre, ani ľudské, ani zvieracie a zasmeje sa. S hlasným výdychom nečakane vrazí ihlicu do svojho nádherného zeleného oka. Asi len ten adrenalin zabezpečil, že ju prudkým ťahom dotlačila až do lebečnej dutiny a skonala na mieste uchránená bolesti zo zožratia za živa.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
-Má tetovanie?- Zašomrem vychutnávajúc si prvé slnečné lúče prenikajúce pomedzi budovy.
-Máš ten zmysel pre humor.- Udrie mi ako odpoveď rukou do ramena moja milovaná družka v boji. Samozrejme, že to teraz nezistíme. Ani už nikdy. Ako vždy po nej zostali len nestráviteľné veci.
-Ale našli sa na konároch okolitých kríkov rišavé, dlhé vlasy. Vraví ti to niečo?- Podvihnem obočie a pridám do kroku. Rišavá bola len jedna, ale kázala som jej to ostrihať, lebo je jasné ako vlasy Novickám zavadzajú v boji. Padajú do očí, lepia sa o pery a minimálne ich za ne môže nepriateľ zdrapnúť.
-Bola to Novicka..- Odvrknem viac ako nespokojne, keď míňame posledný rad budov pred Starým mostom. Zachmúrene hladím do snehu. Jej stopy sú viac ako výrazné, viac ako vystrašené. Každý lovec v meste pochopí, že sa tu niečo v noci udialo, preto len ďakujem Bohom za další sneh. Do polhodiny to celé zakryje. Husté vločky tomu nasvedčujú. Presne o polhodinu zakryjú to, čo zaznamenal nočný sneh. Jej stopy a...
-Bohovia...- Zatskám, hneď ako „ju" zbadám niekde podo mnou pri potoku. Ruky zložím na prsiach a znechutene pokrútim hlavou. Zas sme mali neúspešnú Novicku. Zas od nás odide o jedného učňa menej. Ako len obránim bojovú výchovu u dievčat s takýmito výsledkami? Hneď ako ucítim na svojej tvári pohľady ostatných členov Rádu bez slova zbehnem k nim zabárajúc sa do hlbšieho snehu. Cítim ako presakuje sneh cez šnurovanie na nohaviciach.
-Pani Bezmenná...Podľa všetkého stretla počas skúšky celú skupinu nočných dlakov a bola nútená im čeliť..- Vypnem. Jednoducho vnútorne zapchám uši od hlásenia môjho verného Novica, ktorý prekvapivo prvú skúšku prežil. Pokúsim sa neprezradiť očami svoje myšlienkové pochody. Mlčky hladím ako rýchlo gestikuluje a otvára ústa. Vnútorne však unikám ku včerajšku. Keď pregĺgam stále cítim víno vypité včera večer. Nerobí mi to stokrát dobre po alkoholovej jazde nachádzať mŕtve deti v snehu. A hlavne na prázdny žalúdok. Mŕtve deti..Keby len mŕtve! Toto sú kúsky, kúsočky. Ani len tie kúsky nie! Zídem mu očami po tvári, na brade spozorujem, že trošku dospel a plynulo prejdem pohľadom na zem. Miestami bordová, miestami ružová a červená krv. Fľaky dokazujúce na akom mieste a čo bolo odtrhnuté. Mohla by som určiť presne, kde jej natrhli žily, kde naopak artérie. Preboha dúfam, že bola aspoň mŕtva. Opatrne postupujem pomedzi pracujúcich členov k jej kaderám. Mladik ide v mojich šľapajach a mám pocit, že menuje mená dobrovoľníkov, ktorí počas východu slnka v mraze prišli spratať jej pozostatky. Ja by som to ako Novic nerobila. Ale oni musia, lebo sú moji. Vyhýbam sa krvavému snehu a kontrolujem očami, či ostatní po ňom nešlapú. Nešlapú..Majú dobrú výchovu. Avšak zas jedna dokázala, že ju nemala!
-A pre toto musíte žmúriť!- Pretrhnem medzi nimi to posmrtné ticho a sledujem ako sa každý jeden strhne od strachu a hnusu. Pozdvihnutý ukazovák sa mi zatrasie a líca zčervenajú ešte viac ako boli doteraz. Mladík stíchne a hladí mi priamo do očí. Jeden z mála, asi preto ho nechávam na mňa hovoriť. Periférne zazriem ako moja družka z Rádu už viac ako netrpezlivo zabára nechty do svojich kolien. Dobre viem čo to znamená. Deti však nie.
-Poberte všetky kúsky jej tela, ktoré uchopíte do ruky. Poberte šatstvo.- Popri rozkazovaní ukazujem na miesta vzdialené od seba aj pár metrov.
-Čo je vo vode, nechajte tak, to si vypýtala Matka Voda..Nezabudnite vybehnúť aj na Starý most. Tam som zazrela tiež niečo.- Stíchnem a sama načiahnem ruky k vlasom. Cítim ako sa odo mňa mladík vzdiali. Nik nemá nato po nich zbierať vlasy. Neviem prečo ich to neviem naučiť. Mladík cúva. I napriek tomu cítim tie jeho očiská na mojom chrbte.
-Dievčatko prečo si ma neposlúchla...- Preglgnem a dotknem sa jej rišavých kaderí porozhadzovaných po čiernych konároch. Ako tu žiaria. V tom snehu. Tá krv a jej vlasy. Hneď po prvom dotyku sa mi do pamäte prehrá všetko, čo tej noci zažila.
-Nechcela plakať...- Zvraštím od lútosti, ale aj od hnevu obočie. Prejdem medzi krvavé fľaky k mojej družke. Pesť mi belie od tlaku a zo „skalpu" v mojej dlani začína tiecť krv.
-Modlila sa...je to všetko tvoje, nemusíš mať úctu...- Odfrknem, keď sa obšuchnem o jej trasúce ramená. Málo dbáme na správnu pohanskú výchovu. Všetky tieto stvory napádajú hlavne nových Kresťanov. Vlasy položím do najbližšieho fúrika a zavelím odchod. Slnko už žiari príliš vysoko, aby sme sa tu motali s kúskami mŕtvoly. Deti viac ako štastne pridajú do kroku a tlačia pred sebou fúrik s náradim..a s ňou. Som nemorálna, že ich to nútim robiť? Nie, musia to robiť. Vďaka priamemu stretnutiu so smrťou sa budú vzornejšie chystať. Ruky obtriem o sneh na najbližšom strome a zanechám na ňom krvavý flak.
-Buď rýchla..poprosím..už budú kohúty kikiríkať..- Zvolám na moju družku z Rádu a otočím sa chrbtom. Už nepotrebujem sledovať ako sa búrlivo hodí do najmenších kúskov, ktoré zostanú po našich deťoch. Už nepotrebujem sledovať denného Dlaka ako so vzrušeným mlaskotom a dychčaním zabára tvár do krvi v snehu a saje ju do tela. Stačí mi to len počuť. Za mojím chrbtom. Zatváram oči a znepokojene zamierim do najbližšej krčmy. Chce to alkohol, chlapa a nové deti. Musím nájsť Lagherove deti. Musím nájsť jeho potomkov, inak náš Rád vymrie pre nedostatok schopných Novicov. Rozpúštam havranie vlasy a miznem v uličke. Plánujem pokračovať tam, kde som v noci musela prestať. Nech sa strhne chumelica a ja tu môžem zostať celý deň.