Denní Dlaci- Mŕtva Novicka

Autor: Zuzana Botková | 15.8.2011 o 19:14 | (upravené 15.8.2011 o 22:45) Karma článku: 2,72 | Prečítané:  475x

Prižmúr tie oči. Prižmúr tie oči! Slová Bezmennej sa jej striedali s extrémne hlasnými udermi srdca. Bolo ho počuť cez pár uličiek až k Starému mostu. A ona to vedela. Noc, spln, mráz. Obväzovala si chaoticky krk s najvýraznejšími tepnami na tele a kovové srdce opätovne sťahovala okolo hrudnika, aby sa tep odrážal nazad do tela. Nič to však nepomôže..teraz. Už je príliš neskoro na núdzové opatrenia, ked cíti že sa stala korisťou. Mladá sedemnástka, Novicka Rádu Bezmenných sa stala korisťou a nie lovcom.

 

Prižmúr tie oči! Inak ťa dostanú!

Ale ako keď už teraz ich má roztiahnute na celú tvár a behá s nimi po okolí tak rýchlo až ani nevidí. Sú to veru pekné oči. Sýta zelená, bielka podliate krvou od neuveritelného strachu, ktorý stúpa ovzduším cez pot tečúci z nej prúdom. Šatka okolo úst je celá presiaknutá slinami a z druhej strany mrzne na čerstvom vzduchu. Bežala. Ešte keď bola na námestí bežala, ale už nebeží. Stuhnuté nohy ledva prekračujú a stopy, ktoré vytvára sú ako stopy poraneného zvieraťa. Chaotické, nejasné a nečisté. Aby udržala rovnováhu dotýka sa obviazanými rukami stien a nechty zabára do škár medzi tehlami. Prečo len od začiatku neprižmúrila tie oči? Keby tak spraví, trafí dýku do srdca a nepriateľ skoná. Tým pádom nezavolá na ňu celú rodinu a ona prejde skúškou. Avšak od strachu nedokázala prižmúriť a prišla o jedinú zbraň, ktorú mala pri sebe. Najradšej by padla na kolená a plakala. Padla do snehu a umrela plačom. Avšak nemôže, nemôže ukázať Bezmennej slanosť na tvári a slzy. Je to pod úroveň Novicky.

Na rýchlo zažmurká vysušenými očami a na sekundu ich zazrie. Zazrie celé stádo krvilačných beštií striehnucích na okolitých strechách. Srdce sa div, že nezastaví strachom a ona sa opätovne rozbehne cez ulicu.  Pohľad upiera napred a očami skáče po nekončiacich múroch domov, hľadajúc škáru, kde by mohla ako myška zaliezť. Racionálne zmyšlanie už nefunguje, inak by vedela, že jediný spôsob záchrany je žmúriť očami a bojovať. Chová sa ako lovená srna. Beží priamo a rýchlo, sem tam zakopne. Jej telo podvedome privrie oči. Patrí to k zakladným reakciám pred pádom na zem. Už nie sú len na strechách. Má pocit, že už pár z nich fučí na päty. Pridáva a začína kričat. Plačlivý krik. Ruky rozhadzuje okolo seba a podlieha maximálnej panike. Dalo by sa čakat, že pre vnútorné tlaky začne plakať samotnú krv. Teraz už nedokáže zažmúriť, ani len keby chcela. Je ich už moc a ona je úplne stratená. Ba čo viac, cíti ich hlad a pokoj. To je zlé znamenie, keď nechajú vyjaviť, čo cítia. Vtedy zvačsa vedia, že budú úspešní. A oni budú, vždy sú.

Sliny im tečú po pyskoch a malá nevidí ako sa rúti mimo ulice, kde ešte svietia lampy. Zalizujú sa, keď ladne skáču zo striech do snehu, ktorý okolo seba rozvíria. A ona sa potkýna o múrik pod snehom, ohradzujúci cestu nad potokom. Spokojne prehrabujú labami, keď schádzajú k vode pozorujúc ako sa jej válajúce telo len tak tak zastaví pri napoli zamrznutom zurčiacom potoku.

Ako krásne svieti jej silueta ožiarená mesačným svitom.

Vypľuje sneh z krvácajúcich úst a zvyšné chumáče chaoticky zotrie z tváre. Zhrozene zazrie Starý most. Proti mesiacu sa črtajú ich telá. Sú tak blízko až vidí paru z ich papúl bez toho aby zažmúrila oči. Posadí sa na päty a stiahne obväzy z rúk, chrániace dlane od mozolov z meča. Veď to už je absolútne zbytočná vec. Pri trhavom výdychu spustí aj tie slzy. Zvačsa, keď nájdu ulovenú Novicku, zostávajú po nej len roznesené šaty, vlasy a kovové zvyšky. Tak nik nenájde kožu so slzami strachu, ktoré jej máčajú tvár. Šatku stiahne z pier a so zatvorenými očami sa vystrie. Z úst jej vychádza modlitba Pána. Modlitba, ktorá popiera pohanské základy jej Rádu. Modlitba tých, ktorí neveria prírode, ktorá ich porodila a tým pádom nad ňou nikdy nemôžu vyhra. Vie, že ako Novicka sklamala. Zdanlivý pokoj, horúca krv prudiaca telom a omámená hlava adrenalínom spôsobujú akúsi agóniu predpovedajúcu smrť. Pružmúri oči a pochopí to náhle teplo. Veď oni si posadali okolo nej ako supy čakajúce pokiaľ zviera samé skoná aby ho mohli zožrať. A ona tak spraví. Pokojne siahne do rišavých kaderí a vytiahne ostrú ihlicu, ktorá im dávala tvar. Vlasy sa po jej tele rozlejú ako topiaca sa meď a ona sa usmeje. Premeria si ich tváre, ani ľudské, ani zvieracie a zasmeje sa. S hlasným výdychom nečakane vrazí ihlicu do svojho nádherného zeleného oka. Asi len ten adrenalin zabezpečil, že ju prudkým ťahom dotlačila až do lebečnej dutiny a skonala na mieste uchránená bolesti zo zožratia za živa.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

-Má tetovanie?- Zašomrem vychutnávajúc si prvé slnečné lúče prenikajúce pomedzi budovy.

-Máš ten zmysel pre humor.- Udrie mi ako odpoveď rukou do ramena moja milovaná družka v boji. Samozrejme, že to teraz nezistíme. Ani už nikdy. Ako vždy po nej zostali len nestráviteľné veci.

-Ale našli sa na konároch okolitých kríkov rišavé, dlhé vlasy. Vraví ti to niečo?- Podvihnem obočie a pridám do kroku. Rišavá bola len jedna, ale kázala som jej to ostrihať, lebo je jasné ako vlasy Novickám zavadzajú v boji. Padajú do očí, lepia sa o pery a minimálne ich za ne môže nepriateľ zdrapnúť.

-Bola to Novicka..- Odvrknem viac ako nespokojne, keď míňame posledný rad budov pred Starým mostom. Zachmúrene hladím do snehu. Jej stopy sú viac ako výrazné, viac ako vystrašené. Každý lovec v meste pochopí, že sa tu niečo v noci udialo, preto len ďakujem Bohom za další sneh. Do polhodiny to celé zakryje. Husté vločky tomu nasvedčujú. Presne o polhodinu zakryjú to, čo zaznamenal nočný sneh. Jej stopy a...

-Bohovia...- Zatskám, hneď ako „ju" zbadám niekde podo mnou pri potoku. Ruky zložím na prsiach a znechutene pokrútim hlavou. Zas sme mali neúspešnú Novicku. Zas od nás odide o jedného učňa menej. Ako len obránim bojovú výchovu u dievčat s takýmito výsledkami?  Hneď ako ucítim na svojej tvári pohľady ostatných členov Rádu bez slova zbehnem k nim zabárajúc sa do hlbšieho snehu. Cítim ako presakuje sneh cez šnurovanie na nohaviciach.

-Pani Bezmenná...Podľa všetkého stretla počas skúšky celú skupinu nočných dlakov a bola nútená im čeliť..- Vypnem. Jednoducho vnútorne zapchám uši od hlásenia môjho verného Novica, ktorý prekvapivo prvú skúšku prežil. Pokúsim sa neprezradiť očami svoje myšlienkové pochody. Mlčky hladím ako rýchlo gestikuluje a otvára ústa. Vnútorne však unikám ku včerajšku. Keď pregĺgam stále cítim víno vypité včera večer. Nerobí mi to stokrát dobre po alkoholovej jazde nachádzať mŕtve deti v snehu. A hlavne na prázdny žalúdok. Mŕtve deti..Keby len mŕtve! Toto sú kúsky, kúsočky. Ani len tie kúsky nie! Zídem mu očami po tvári, na brade spozorujem, že trošku dospel a plynulo prejdem pohľadom na zem. Miestami bordová, miestami ružová a červená krv. Fľaky dokazujúce na akom mieste a čo bolo odtrhnuté. Mohla by som určiť presne, kde jej natrhli žily, kde naopak artérie. Preboha dúfam, že bola aspoň mŕtva. Opatrne postupujem pomedzi pracujúcich členov k jej kaderám. Mladik ide v mojich šľapajach a mám pocit, že menuje mená dobrovoľníkov, ktorí počas východu slnka v mraze prišli spratať jej pozostatky. Ja by som to ako Novic nerobila. Ale oni musia, lebo sú moji. Vyhýbam sa krvavému snehu a kontrolujem očami, či ostatní po ňom nešlapú. Nešlapú..Majú dobrú výchovu. Avšak zas jedna dokázala, že ju nemala!

-A pre toto musíte žmúriť!- Pretrhnem medzi nimi to posmrtné ticho a sledujem ako sa každý jeden strhne od strachu a hnusu. Pozdvihnutý ukazovák sa mi zatrasie a líca zčervenajú ešte viac ako boli doteraz. Mladík stíchne a hladí mi priamo do očí. Jeden z mála, asi preto ho nechávam na mňa hovoriť. Periférne zazriem ako moja družka z Rádu už viac ako netrpezlivo zabára nechty do svojich kolien. Dobre viem čo to znamená. Deti však nie.

-Poberte všetky kúsky jej tela, ktoré uchopíte do ruky. Poberte šatstvo.- Popri rozkazovaní ukazujem na miesta vzdialené od seba aj pár metrov.

-Čo je vo vode, nechajte tak, to si vypýtala Matka Voda..Nezabudnite vybehnúť aj na Starý most. Tam som zazrela tiež niečo.- Stíchnem a sama načiahnem ruky k vlasom. Cítim ako sa odo mňa mladík vzdiali. Nik nemá nato po nich zbierať vlasy. Neviem prečo ich to neviem naučiť. Mladík cúva. I napriek tomu cítim tie jeho očiská na mojom chrbte.

-Dievčatko prečo si ma neposlúchla...- Preglgnem a dotknem sa jej rišavých kaderí porozhadzovaných po čiernych konároch. Ako tu žiaria. V tom snehu. Tá krv a jej vlasy. Hneď po prvom dotyku sa mi do pamäte prehrá všetko, čo tej noci zažila.

-Nechcela plakať...-  Zvraštím od lútosti, ale aj od hnevu obočie. Prejdem medzi krvavé fľaky k mojej družke. Pesť mi belie od tlaku a zo „skalpu" v mojej dlani začína tiecť krv.

-Modlila sa...je to všetko tvoje, nemusíš mať úctu...- Odfrknem, keď sa obšuchnem o jej trasúce ramená. Málo dbáme na správnu pohanskú výchovu. Všetky tieto stvory napádajú hlavne nových Kresťanov. Vlasy položím do najbližšieho fúrika a zavelím odchod. Slnko už žiari príliš vysoko, aby sme sa tu motali s kúskami mŕtvoly. Deti viac ako štastne pridajú do kroku a tlačia pred sebou fúrik s náradim..a s ňou. Som nemorálna, že ich to nútim robiť? Nie, musia to robiť. Vďaka priamemu stretnutiu so smrťou sa budú vzornejšie chystať. Ruky obtriem o sneh na najbližšom strome a zanechám na ňom krvavý flak.

-Buď rýchla..poprosím..už budú kohúty kikiríkať..- Zvolám na moju družku z Rádu a otočím sa chrbtom. Už nepotrebujem sledovať ako sa búrlivo hodí do najmenších kúskov, ktoré zostanú po našich deťoch. Už nepotrebujem sledovať denného Dlaka ako so vzrušeným mlaskotom a dychčaním zabára tvár do krvi v snehu a saje ju do tela. Stačí mi to len počuť. Za mojím chrbtom. Zatváram oči a znepokojene zamierim do najbližšej krčmy. Chce to alkohol, chlapa a nové deti. Musím nájsť Lagherove deti. Musím nájsť jeho potomkov, inak náš Rád vymrie pre nedostatok schopných Novicov. Rozpúštam havranie vlasy a miznem v uličke. Plánujem pokračovať tam, kde som v noci musela prestať. Nech sa strhne chumelica a ja tu môžem zostať celý deň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?