Ako som aj seba zabil sám

Autor: Zuzana Botková | 10.4.2011 o 17:36 | (upravené 10.4.2011 o 22:44) Karma článku: 3,01 | Prečítané:  778x

Ah...nebolo to tak dávno čo som si vymyslel dokonalý plán na pomstu tomuto ľudstvu, ktoré mi ublížilo snáď viac ako matka, keď ma sem vrhla..Ah..Narodil som sa do priemernej rodiny s istou genetickou vadou a ona si povedala, že to riskne a vychová ma..Vraj potrat nepripadá v úvahu..


A tak to už šlo ďalej nudne, prežitie, liečba, úspešná liečba, úspešné školy, práca, chémia fyzika. Ale tie pohľady nechutných pupkatých chlapov ktorých mastné telá obopínali obleky, a ich rozliate krčné laloky sťahovali kravaty s fliačkami od horčice či kečupu, pohľady týchto tvári, ktoré znamenajú vyššiu kastu spoločnosti už len preto že saponát akým si umyjú svoje autíčko na štyroch kolesách je asi tak drahý ako cele oblečenie čo mam ja na sebe. A prečo sa hnevám? Áno veď každý sa rozčuľuje nad podobnými vecami, len niekedy sú to ženy, ktoré svoje sadlo a prsia napchávajú do korzetových blúzok na ktorých skrz svoje vlnky na tele nevidia, že gombíky sa ceria od seba a poodhaľujú im spotene záhyby na tele. No a okrem nich môžu mať bradavicu nad perou, z ktorej pracne epilátorom odstraňujú chĺpky, ktoré sa im pravidelne lepia na nechutne narúžované pery. Kontúrka krásne lemuje pravé vysušené úzke pery, pričom starostlivo vyberaný rúž, ktorého farba len podporuje ich sebavedomie a cieľavedomosť, vôbec neladí s danou kontúrkou. Áno také niečo, no stačí obedná prestávka a majú problém v sebe udržať to žrádlo, udržať na sebe ten make up. Pár z nich zožerie takú porciu akú im naservírujú ich vlastne nervičky zo systému a následne plynulou chôdzou ladných hrošíc smerujú do súkromných toaliet, kde bez výčitiek svedomia ba i zo zvyku zvracajú cely ten kaloricky a mastný obed, ktorý len zaliali kečupom, aby to šlo ľahšie von. No sú i výnimky, ktoré namiesto obeda prevetrajú žalúdok a črevá dvojitou kávou bez smotany a cukru a zakončia to orgazmickým aktom v prázdnej presklenej kancelárii s hriešne vyzerajúcim známym. O áno ten pocit že na vás hladia z vedľajšej budovy moje oči alebo aj iné oči by som rád spoznal a ona len zakláňa vychudnutý krk a stoná. Cez štrbiny hľadá toho pozorovateľa až nakoniec uvidí mňa, ako ťahám cez vysušené pery cigaretový nikotín a podporujem tvorbu rakoviny. Ležérne si tam stojím, opieram sa o stenu a s unudeným výrazom sledujem ako ona nie je schopná vydať ani hláska, aby nakázala hriešnemu známemu nech ma ide vyhodiť, lebo jej telo nevládze. Následne zahasím o stenu cigaretu, kde si už vykresľujem vlastný autoportrét sledovanej smrti a spokojný z tejto scénky sa odchádzam vymočiť.
Moja matka je pripútaná na vozíček a zaťažená malým čiernym pudlom s ružovou mašľou a pochlpenými ušami. Chodievam za ňou dva krát denne, tretí krát príde opatrovníčka, ktorú platím z môjho chemického platu. Matke spravím sójovú kávu, tri kocky cukru a šľahačka na vrch. Neskôr keď to do seba všetko posrká poutieram presušenú tvar od šľahačky a vtlačím do úst sedatíva spolu s inými guličkami. Kedysi ich vypľuvala, dnes pregĺga bez odporu. Ja sa potom vymočím, napíšem odkaz opatrovníčke, ktorá neznáša keď okvapem celú mysu a vyzdvihnem priateľku, matkinu susedku. Je to jediná bytosť, ktorá vie že má mlčať, ktorá vie, kedy ma sať a vie čo má robiť, keď som nervný. Jednoducho jej objímem krehkú ruku , ťahám ju po schodok do električky a ideme na obed, či večeru. Pri nej mam pocit, že celkovo čakanie na smrť nemusí byt také zle, ale skrz vlastne jej monológy som vymyslel dosť dobrý plán..
Koľko krát sa vám stalo, že ste si sadli v električke na niečo? Alebo ste to odložili pred sadnutím? Viem nateraz vás odpoveď nenapadne... A ani nikoho nenapadne, že posledne epidemické úmrtia v hlavnom meste majú na starosti noviny bežného formátu a dostupnej ceny, ktoré som pravidelne rozkladal po električkách oného mesta. Vždy som sa len pozeral ako si ich dávajú zo sedadiel preč a sadajú s tými rozkysnutými zadkami s hemoroidmi do vykrojených sedánok podľa ich zadkov. Par z nich dokonca pustilo starú bytosť s tým že predtým odložili noviny..No jediný dotyk s kožou spôsobuje neskorší nervový záchvat a drb smrť. Ah...Len škoda, že tí pupkáči nechodia električkami a nečítajú si tie lacné noviny mnou otrávené.
„Zlato....aha!“
„Ah...“ Neznášam, keď ma vyruší z mojich myšlienok. Pravidelne nahodím ten milý úsmev odtrhnem odporný pohľad od neznámej obete a pozriem čo odo mňa moja družka asi vyžaduje.
Bože....ani by ste neverili s akým nadšením mi mávala pred ocami novinami, ktoré poskytovali údaje zo stávkových kancelárii a tvrdili že ona vyhrala par eur..Ono by to mohlo byt aj pekne, keby tie noviny nečítala v električke a ja by som ich dôverne nepoznal.
„No ukáž...“ Neznášam keď niekde musím zostať sám. I zo školy som musel ísť s niekým, i na WC som šiel so spolužiakmi. Všade..preto chodím pozerať matku, i keď mi dopriala tieto muky života..Preto ...ah preto si rad pomäkám moje noviny, ba čo viac liznem následne prst aby sa mi dobre otočila stránka a opätovne ho vložím do úst. Ušami prechádza jej šťastný piskot o tom ako nikdy ešte nevyhrala a aké ma konečne šťastie. A ja? Zanadávam, že si zas neužijem pozornosti. Zas nik nezisti čo sa dialo a zas nik nepochopí čo som vlastne chcel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?